Štós je pravdepodobne najstaršou osídlenou obcou v malebnom údolí Bodvy. Prvé písomné zmienky pochádzajú zo začiatku 13. storočia z archívu Jasovského kláštora Premonštrátov (rok 1241). Kráľ Béla IV. daroval v roku 1266 Jasovskému opátstvu rozsiahle územie, do ktorého patrila aj Smolnícka a Gelnická dolina s osadou Štós. Zo Smolníckeho poddanstva Štós vymanil kráľ Matej Korvín v roku 1465, keď daroval rodine Zápolských Spišský Hrad a banícke kráľovské mestá.
Pôvodný nemecký názov sa preniesol nemenený do spisovnej slovenčiny a uchoval sa dodnes.
Prvé drevené príbytky si tu ľudia stavali v horách pri štôlňach, šachtách a uhliarskych páleništiach.
Roľníci a remeselníci začali osídľovať a zúrodňovať Štósku dolinu a spracovávať bohaté ložiská železnej rudy a medi.
V roku 1696 bol Štós povýšený na banícke kráľovské mesto. Za vlády Márie Terézie 1740 - 1780 prežil Štós druhý veľký rozkvet baníctva, ktorý trval do začiatku 19. storočia, kedy boli banské diela uzavreté.
Prvé záznamy v cechovej knihe o výrobe nožiarskych súčiastok pochádzajú z roku 1721. Nožiarska výroba sa začala najprv organizovať po domácky, postupne preniká na verejnosť a vrcholí vytvorením prvého štóskeho nožiarskeho cechu v roku 1723 s riadnymi cechovými právami, chrániacimi dobrú povesť a kvalitu štóskych nožiarskych výrobkov. Vďaka prastarej nožiarskej tradícii a založení dvoch nožiarskych tovární „Wlaslovits“ (1803) a „Komporday“ (1862) i nožiarskej dielne „Schreiber a synovia“ (1882), stal sa Štós začiatkom 19. storočia významnou priemyselnou obcou.
Pokračovateľom bohatej priemyselnej tradície bol závod Sandrik Štós a.s.. Ďalšie pracovné príležitosti zaistili neďaleké prírodné liečebné kúpele Štós, založené v roku 1883 Róbertom Kompordayom.